„ZÁZRAK“

„Čo je Božie kráľovstvo? Ak si navzájom odpustíme, Boh odpustí aj nám. Tam, kde sa milujeme, je prítomný Boh. A ak je v nás láska, čo je väčšie šťastie ako to?“
                                                                                                                                  (Paracelsus)

            Keď som na ortopedickom oddelení konal vizitu, všimol som si, že na izbu pribudla jedna asi štyridsaťročná sedliačka zo Schwarzwaldu. V správe ošetrujúceho lekára sa písalo, že je na obe nohy ochrnutá a pripútaná na lôžko.
            Zbežne som ju prehliadol. Mala takzvané špicaté nohy. Tie vznikajú, keď človek dlhšie leží vo vystretej polohe – lýtkové svaly sa skrátia. Chorí so špicatými nohami nemôžu chodiť, a ak sa o to pokúsia, sú z nich „prstochodci“.
            No čo bolo zarážajúce, že ani po dôkladnejšom vyšetrení som nemohol nájsť nič, čo by ochrnutie spôsobovalo. Nijaký orgán, ktorý by nefungoval, nijaké ochrnutie nervov, žiadne poranenie lebky či mozgu. Ani rőntgenové snímky neukazovali nijakú zlomeninu ani na nohách, ani na chrbtici, ani v oblasti panvy.
            Vŕtalo mi to v hlave. A tak som si raz večer pritiahol stoličku k jej posteli a začal som rozhovor. Najprv som sa opýtal – ako som to mával zvykom – na jej statok, polia a lúky, dobytok. Z jej odpovedí vyplynulo, že musela byť veľmi zámožná. Musel to byť obrovský majetok veľkého sedliackeho rodu. Potom som sa opýtal na jej chorobu. A udialo sa čosi zvláštne. Kým z ostatných pacientov zo Schwarzwaldu spravidla informácie o pôvode ich ochorenia musím ťahať, táto pacientka ma priam zaplavila slovami.
            Stalo sa to pred ôsmimi rokmi. Na statku boli príbuzní na návšteve. Sedeli pod starým orechom, žartovali medzi sebou, smiali sa. Ona bola, ako vždy, sama v kuchyni a varila kávu. Nik jej nikdy nepomáhal, všetci sa len nechali obsluhovať. Ale keď išlo o zábavu, bola piatym kolesom na voze.
            Keď zbadala, že jej dohorel oheň, zašla po drevo. Vybehla po kamenných schodoch, pokĺzla sa a zadnou časťou tela spadla z celej sily na kamenný schod. „Nemohla som viac vstať. Všetci pribehli a báli sa, čo sa mi to stalo. A ja som mohla len kričať od bolesti... až potom došiel môj muž a ten sa len smial, áno, pán doktor, on sa smial a povedal mi: No prečo si sa zviezla po zadku po tých schodoch? Nemohla si zísť dolu tak ako my? Ale potom ho smiech prešiel, keď videl, že sa vôbec nemôžem postaviť. A od toho dňa nemôžem chodiť a ležím ochrnutá.“
            Začala plakať. Keď sa trochu utíšila, opýtal som sa: „No a ako to bolo ďalej?“ „No, môj muž poslal paholka na motorke, aby doviedol doktora. Ten iba povedal, že som si zlomila kostrč a že si mám prikladať horúci obklad so sadlom. A tí všetci ma ľutovali a mali zlé svedomie, preto ma potom veľmi navštevovali a vždy mi voľačo dobré doniesli. Predtým mi nikto nič nedal. Len som musela robiť a nikto ma nemohol zniesť. Teraz sú ku mne dobrí.“
            Zasa začala plakať a ja som pochopil, v akom prostredí nelásky a neprijatia táto sedliačka žila. Aká trpkosť zaznievala z jej slov o vlastnom mužovi: „Ten sa len smial, ale potom ho smiech prešiel...“
            Opatrne som sa dotkol háklivého bodu: „Máte deti?“ Potriasla hlavou: „Nie, veď to je ono. Nemôžem mať deti.“ Sklonila hlavu na znak viny a vyrazila zo seba za hlasného vzdychu: „On povedal, že... že som prázdny klas.“
            Odrazu som videl pred sebou tvrdý život tejto úbohej sedliačky. Sedliak, zaiste tvrdý muž, chcel dediča pre svoj majetok, a ona mu ho nemohla dať. Bola „prázdny klas“. Možno z tohto pramenil celý postoj voči nej. Ona sa preto snažila svoju „menejcennosť“ nahradiť zvýšenou pracovnou horlivosťou. Ale bola to márna snaha! A nešetrili ju ani príbuzní. Aby sa zapáčili bohatému sedliakovi a strýkovi, po ktorom mali dediť, šliapali po nej. U ľudí, ktorí žijú len v hmote, platia zákony zvieracieho sveta. Najslabšieho zo spoločenstva zdrapnú, odhodia alebo zničia.
            Bolo mi to jasné. Istotne táto žena na schodoch tvrdo padla. Možno si aj naozaj nalomila kostrč, čo skutočne veľmi bolí, no to ešte nebol dôvod na dlhoročné ochrnutie. Ona sa v skutočnosti z chladnej a neprívetivej atmosféry v rodine uchýlila do choroby, aby aspoň tu našla kúštik súcitu a lásky. Popoluška sa zrazu stala stredobodom rodiny a táto pozícia mohla byť ohrozená, keby znova vyzdravela. Preto priľnula k svojej chorobe ako stroskotanec k lanu vo vlnách nepriateľského mora.
            Už najbližšia vizita mi potvrdila správnosť mojej diagnózy. Úporne odmietala dať sa operovať. Priam sa rozzúrila. Pritom by šlo o malý a neškodný zákrok, ako som jej vysvetlil – o predĺženie oboch Achillových šliach. Vraj rezať! Nie, ona také niečo nedovolí! Nemalo zmysel s ňou ďalej komunikovať. Vedel som, že iba operáciou ju nevyliečime. Potrebovali sme jej intenzívnu spoluprácu, ona sama musela chcieť začať chodiť. Ale jej sa s chorobou žilo lepšie.
            Rozhodol som sa na ňu ísť inak. Nechal som ju preložiť z „jednotky“, na ktorej ležala, na izbu s piatimi inými pacientkami. Dal som si záležať, aby sa dostala na izbu so zvlášť dobrými dušami. Jednu hypochondrickú frflošku som pre istotu vysťahoval na inú izbu. Ako lekár som totiž vedel, že spoločenstvo s inými na izbe má na pacienta spravidla blahodarný vplyv. Ľudia sa navzájom podelia so svojimi bolesťami a myšlienkami, pomáhajú si. Pomaly sa na izbe vytvorí čosi ako „kolektívna duša“. Vo väčšine prípadov je to dobrá „duša“, plná vzájomnej ohľaduplnosti, pomoci, súcitu, pretože trpiaci človek je vždy prístupnejší pre cudzie utrpenie ako zdravý. Stáva sa, že mnohí chorí sa po prepustení na izbu vracajú ako návštevy, aby niekoľko chvíľ pobudli so svojimi bývalými spolupacientmi. Hoci si to možno neuvedomujú, poháňa ich túžba po spoločenstve, ktoré v nemocnici zakúsili, ale v drsnom uponáhľanom svete zdravých im chýba. Túto „kolektívnu dušu“ som sa rozhodol u sedliačky využiť ako liečebný faktor.
            Keď som ju medzi nové pacientky presťahoval, počkal som pár dní a pred ostatnými som jej vysvetlil, že jej úplné vyliečenie aj ja musím považovať za zázrak. Úmyselne som viackrát slovko „zázrak“ použil. A všimol som si, že predstava stať sa „zázrakom medicíny“ ju zaujala.
            Ostatné ženy náš rozhovor napäto počúvali. Rezolútna Bavoráčka sa zrazu zamiešala do rozhovoru: „No, pani, nerobte drahoty! Urobte pánu doktorovi po vôli, keď vás tak veľmi chce operovať.“ Všetci sa smiali a ona sa smiala s nimi. Tak sa ľady prelomili a po štvrťhodine som od nej dostal súhlas k operácii.
            O dva dni som predĺžil Achillovu šľachu najprv na pravej a o dva týždne na ľavej nohe. Počkali sme, kým sa šľachy zahoja, potom sme nohy masírovali a cvičili sme pohybmi s chodidlovými kĺbmi a s kĺbmi v kolenách.
            Bol som si však vedomý, že ešte nie je vyhraté. Rozhodol som sa silu „kolektívnej duše“ využiť ešte druhý raz. Nechal som sedliačku preniesť do teplého kúpeľa na masáž. A s ostatnými piatimi pacientkami v izbe som sa porozprával. Vysvetlil som im, že pre tú úbohú ženu je jednoduchšie byť chorou ako zdravou. Poprosil som ich, aby, keď ju postavím na nohy, oni prejavili svoj úžas a obdiv. A aby s ním neprestali ani pri ďalších jej pokusoch chodiť. Aby opäť nadobudla stratenú sebadôveru.
            Prekvapujúco rýchlo ma všetky pochopili a oduševnene si hneď začali rozdeľovať „úlohy“. Ešte som im vysvetlil, že ani slovo z toho, na čom sme sa práve dohovorili, sa sedliačke nesmie dostať do uší. Videl som, že pochopili vážnosť celej hry.
            Na druhý deň som prišiel do izby na vizitu. Všetko vyzeralo ako inokedy, len zasvätený mohol v miestnosti cítiť isté napätie. Keď som pristúpil k sedliačkinej posteli, rázne som strhol prikrývku a žene som rozkázal, aby sa posadila a spustila nohy z postele na zem. Sestra a ja sme ju chytili a pevne držali v ramenách. Ostatné ženy v miestnosti sa vzpriamili a zízali na nás.
            „Tak, a teraz sa postavte na nohy!“ rozkázal som. Neušlo mi, ako sa nad mojím počínaním zhrozila. Bola zmätená, ale stála. Cítil som, že nastal kritický bod, rozhodujúci okamih v liečebnom procese. Sekundu uvažovala, či sa má zrútiť alebo nie. Bolo vidno, že zaváhala.
            Avšak v tom okamihu spustil zbor žien svoj chválospev. „Veď vy stojíte! To je úžasné!“ Týchto päť pacientok hralo svoju rolu naozaj skvelo. Najmä jedna starenka zo seba vyrážala: „Zázrak, zázrak!“ a zalamovala pri tom rukami. Z tváre sedliačky zmizol des. Oči sa jej rozšírili a pokúsila sa sama stáť. Vtedy sme ju pustili.
            Od tej chvíle začala sedliačka s prekvapujúcou horlivosťou cvičiť krok za krokom – najskôr chodila okolo postele, potom od jednej postele k druhej, po chodbe a neskôr sa odvážila zájsť aj do záhrady. Ženy jej naďalej pomáhali prejavmi obdivu. V skutočnosti bolo naozaj obdivuhodné, ako rýchlo sa naučila chodiť tá, ktorá osem rokov ležala ochrnutá. Čoskoro sme ju mohli prepustiť domov.
            O štyri mesiace prišla na kliniku opäť. Chodila sama, bez paličky, pochválila sa mi, že vystúpila aj na blízky menší kopec, vysoký asi tristo metrov. Bola veselá a uvoľnená. Keď odchádzala, poprosil som ju, aby priviedla nabudúce aj svojho muža. Prišiel o tri týždne. Bol to robustný schwarzwaldský sedliak. Skúpo sa mi poďakoval a zasa sa odmlčal. Zato sedliačka bez prestania rozprávala. Obrátil som sa k nemu: „No nie je to krásne, že máte zasa zdravú ženu?“ „Pán doktor,“ povedal ťažkopádne, „behať už môže, ale v poriadku nie je.“ Pochopil som, že narážal na jej bezdetnosť. Preto som povedal: „Mali by ste sa dať vyšetriť obaja.“ Rozpačito na mňa pozreli a odišli. Celé týždne som o nich nepočul.
            Až jedného dňa som stretol kolegu z gynekologickej kliniky, ktorý mi oznámil, že sedliačka je po zdravotnej stránke v poriadku, ale mužov zdravotný stav je príčinou, prečo nemajú deti. A dodal: „Veľmi sa ho to dotklo.“
            V jednu z nasledujúcich nedieľ som naštartoval auto a vyviezol som sa do údolia, kde títo sedliaci bývali. Chcel som mať istotu, čo sa medzi nimi udialo. Pod starým orechom sedeli obaja. Žena čosi vyšívala, on čosi vyrezával. Pred nimi sa na zemi krbáľalo malé plavovlasé dieťa.
            Keď som podišiel bližšie, žena ma zazrela. „Pán primár, také voľačo!“ A obaja mi s radosťou vyšli v ústrety. „Hneď choď, dones dobré vínko, bravčovinku a ešte dobrú kvapku čerešňovice! Také prekvapenie, pán doktor!“
            Kým jej muž zmizol v dome, sadli sme si na lavicu. Obdivoval som krásny starý sedliacky dvor a kvety v záhrade. A napokon som sa spýtal, ukážuc na malého chlapčeka v tráve: „A kto je tento malý špunt?“
            „Ach, pán primár, to je náš Heini, dieťa nášho súrodenca. Otec a matka rozbili auto a zabili sa, strašné to bolo! Tak sme hneď išli a doviedli si Heininka. Vzali sme ho za svojho a teraz je to náš Heiniček. Môj muž je, pán doktor, celý zbláznený do toho malého. Skoro každý večer sedí a robí mu domček alebo vyrezáva zvieratká.“
            Zavolala Heiniho a ja som ho pohladil po plavých vláskoch. A veľmi šťastný som si uvedomil. Áno, v tejto rodine sa z Božej milosti udial zázrak pravého uzdravenia.

                                                                                     (zdroj: Hans Killian, Za nami je len Boh)